Šarišský hrad
Hrad Šariš leží na pravom brehu rieky Torysy na kužeľovitom kopci, ktorý je rezerváciou teplomilných rastlín. Archeologický prieskum dokázal osídlenie hradného vrchu už v neolite, v neskorej dobe kamennej a v mladšej dobe bronzovej (13. – 11. stor. p.n.l.). Výstavba nového hradu začala v 13. storočí - prvá zmienka o hrade menom Sarus (1245). Mal chráni severojužnú obchodnú cestu údolím rieky Torysy. Bol kráľovským hradom a sídlom kráľov v čase, keď sa zdržiavali v Šariši.
Po vzniku Šarišského komitátu v 40. rokoch 13. storočia sa stal centrom nového správneho celku, sídlom šarišských županov (comes). Na začiatku 14. storočia sa hradu zmocnil rod Omodejovcov, nepriateľov kráľa Karola Róberta. Noví majitelia hrad rozšírili o obytné i hospodárske objekty a zosilnili jeho opevnenie. Hradný kapitán Demeter z neho terorizoval okolité mestá a kráľovi verných zemanov. Po bitke pri Rozhanovciach (1312) sa stal opäť kráľovským majetkom. Kráľ Žigmund ho daroval r. 1405 Petrovi Perényimu a od neho ho neskôr získali Šoóšovci. Na krátky čas, v rokoch 1441-1460, obsadil hrad Ján Jiskra z Brandýsa a jeho kapitáni. Po neúspešnom obliehaní ho nakoniec dohodou získal kráľ Matej Korvín.
V druhej polovici 15. storočia bol majetkom Perényiovcov, ktorí ho opäť rozšírili a opevnili novým hradným múrom. Perényiovci v roku 1526 po bitke pri Moháči prešli na stranu Jána Zápoľského a okupovali Košice (1536). Cisárske vojsko hrad obliehalo a v roku 1537 aj dobylo. Na Šarišský hrad sa presunuli provinčné orgány z kráľovského domu v Košiciach.
Obavy z nájazdov Turkov po bitke pri Moháči spôsobili posilnenie jeho obranného systému. Hrad sa týmto stal centrom habsburskej časti kraja od Tatier po Tisu. Habsburgovci ho prestavali na mohutnú vojenskú pevnosť s kasárenským štýlom života. Mal stálu posádku asi 200 pešiakov a značný arzenál.
V roku 1642 sa hrad dostal do držby magnátskeho rodu Rákocziovcov, ktorí obývali kaštieľ v podhradí. V roku 1660 vybuchol sklad pušného prachu a celý hrad značne poškodil. V nasledujúcich rokoch ho preto používali iba na ubytovanie vojska. V roku 1687 vyhorel a viac nebol obnovený. Posledný z Rákocziovcov, sedmohradské knieža František II. Rákoczi, známy bojovník za slobodu Uhorska, zomrel vo vyhnanstve v Turecku a hrad prešiel po ženskej línii do vlastníctva rodu Aspermont, neskôr ho vlastnili Szirmayovci. Posledným vlastníkom hradu bol kráľovský komorník Gejza Puľský.
Opis hradného komplexu:
Centrom hradu bola hranolová veža (donjon) s rozmermi 13,2 x 13,2 metra a hrúbkou múrov 4,3 metra. Bol opevnený mohutným múrom a vchádzalo sa doňho bránou na severozápadnej strane. Je postavený z miestneho andezitového kameňa so spevnenými pieskovcovými nárožiami. Opevnenie predstavuje štrnásť bášt so strieľňami. Podobné hrady dal stavať kráľ Belo IV. z dôvodu zvýšenia obranyschopnosti krajiny počas vpádu Mongolov po celom uhorskom kráľovstve.
Dnešná podoba:
V dnešnej dobe je hrad vyhľadávaným miestom vychádzok. Na hrad vedie spevnená asfaltová cesta a je možné sa tam dostať aj bicyklom. Prístupová cesta slúži ako náučný chodník. Celý hradný vrch je Národnou prírodnou rezerváciou. Opevnenie hradu je zachovalé, vrátane bášt. Na hrade je ohnisko a lavičky. Centrálna veža - donjon - umožňuje veľmi dobrý výhľad na okolie - od Vysokých Tatier, cez Levočské vrchy, Čergov a Slanské vrchy. Dobre sú viditeľné aj zrúcaniny ďalších stredovekých hradov - Kapušianskeho a Kamenického.
